I. Kapitola Viktória a ostatný

Bolo dusné ráno. Viktória sa prebudila na zvuk klimatizácie. Vždy sa na tento zvuk prebudila, a úprimne ho neznášala. Už ju nebavilo žiť v takejto horúčave. Nahnevaná vstala s postele a zamierila do kúpelne zmyť zo seba pot. Ranná sprcha jej vždy aspoň o trochu zlepšila náladu. S mokrými vlasmi vyšla na balkón, a sledovala zo záujmom nikdy nespiace more. Nerobila to vždy ale dnešný deň bol niečím výnimočný. Ešte nevedela čím ale cítila to. Z myšlienok ju dostala jej slúžka, ktorá niečo zamrmlala, a Viktória hneď pochopila že je čas na raňajky. Hodila na seba ľahké rúžové šaty, a ponáhľala sa dole schodmi na terasu. Tam už na ňu čakali veľkolepé raňajky. Zvuk cikád, vôňa slaného mora- to všetko a ešte viac mala vo svojom živote Viktória Mediterraneová. Ako dojedala začal pofukovať príjemný ale zato teplý vánok. Vlasy už mala celkom suché. Pozrela sa na hodinky a bolo presne deväť hodín. Vstala od stola a pobrala sa naspäť do svojej izby. Podišla k zrkadlu a začala si jemne rozčesávať vlasy. V tom jej zazvonil mobil. Na displeji sa ukázalo meno Lucy. S úsmevom zdvihla. „No ahoj! Kde si?“ spýtala sa. „Akurát nasadám do auta prídem po teba tak o desať minút. O.K?“ odpovedala Lucy. „Dobre, ale príď k hlavnému vchodu!“ povedala Viktória.“ Dobre čau! Čau!“ zložila. O desať minúť už bola hotová a pripravená ísť do školy. Z vonku už počula trúbenie auta. Schmatla tašku a vybehla so svojej izby k hlavnému vchodu. Ešte stihla po ceste vysvetliť slúžke že dnes príde domov o ôsmej. Vonku už na ňu čakala jej najlepšia kamarátka Lucy, sediac za volantom svojho nového športiačika ktorý dostala na svoje šestnáste narodeniny. „Ahojky!“ s úsmevom ju privítala Lucy a naštartovala auto. Lucy jazdila veľmi elegantne ale dostatočne rýchlo aby si spolusediaci vychutnal cestu otvorenou strechou. Viky milovala jazdu autom pretože vtedy zabudla na svoje problémy ktoré ju sužovali a trápili. Nechala sa unášať vetrom a krásou pobrežia z ktorého vyrastali palmy a iné exotické rastliny. Milovala túto krajinu ale zároveň ju aj nenávidela. Cesta ubehla veľmi rýchlo a keď auto zastalo na parkovisku pred strednou školou dievčatám razom zamrzol úsmev. Oproti nim kráčal matikár. Niežeby ho nenávideli ale obidve neznášali matematiku a všetko čo s ňou súviselo. „Dobrý deň pán profesor!“ volali z diaľky. „Dobrý slečna Preisová, slečna Mediterraneová! Ste pripravené na dnešný test?“ ironicky sa vyzvedal profesor. Razom obidve stuhli ale našťastie Viktória sa spamätala a optimisticky odpovedala:“ Samozrejme že sme pripravene pán profesor! Pochybujete o nás?“ Profesor si ich premeral pohľadom uškrnul sa zvrtol sa na opätku a kráčal do zborovne pretože bolo počuť školský zvonček. Stihli si ešte vymeniť začudované pohľady, schmatli tašky a utekali do školy. Prvú hodinu mali fyziku. Prebehla bez nejakých zaujímavých či čudných udalostí. Po tom nasledovali ešte dve hodiny ktoré tiež ako fyzika nestáli za reč. Blížil sa obed a Vikin žalúdok oznamoval štrajk. Každú minútu pozerala na hodinky až prišla tá chvíľa: Cŕŕŕnnn!!! V tú chvíľu sa začal každý baliť a ponáhľať na obed. Rada bola obrovská ale vďaka Vikyným známostiam sa obe dievčatá ľahko dostali na čelo rady. Viktória je veľmi populárna na škole a každý ju považuje za veľmi peknú a inteligentnú. Samozrejme sa nájdu aj taký ktorý si to nemyslia ale takých je veľmi málo. Kde to žilo tam bola Viky stredobodom pozornosti. Chlapci sa za ňou naháňali ako diví, no jej srdce bolo skoro nedobytné. Našli sa aj taký ktorým sa podarilo si získať jej srdce ale netrvalo to dlho. „Čo budeme dnes robiť po škole Lucy?“ s plnými ústami sa pýtala Viky. „Pôjdeme na tréning a potom by sme mohli ísť ku mne.“ navrhla Lucy. „To nieje zlý nápad ale“- ich rozhovor prerušila Natasha. „Ahojte baby! Čo sa chystáte dnes podniknúť?“ spýtala sa a automaticky si k nim prisadla. „Práve sa o tom rozprávame!“ podráždene odpovedala Lucy. „Dnes robím u mňa party. Bola by som nesmierne rada Viky keby si prišla.“ obrátila sa s prosbou na Viktóriu. „ O.K. ale ide aj Lucy!“ dala si podmienku Viky. „ Tak dobre keď na tom trváš!“ a s odporom sa pozrela na Lucy. Dojedli čo mali na tanieroch a pobrali sa do triedy. Poobedie sa strašne vlieklo. Dve hodiny matematiky boli doslova muky, a k tomu biológia a angličtina. Viky odľahlo keď začula ohlásenie poslednej hodiny ako za ukončenú. S Lucy sa pobrala k východu keď zrazu ju schmatla ruka a odstrkovala s davu. Keď sa spamätala bola na dievčenských záchodoch s Natashou. Hneď sa na ňu oborila.

„ Čo je Natasha? Ponáhľam sa na tréning!“ „Ukludni sa! Musím ti niečo dôležité povedať! Poznáš Nikolu Reisovú?“ „Áno. Poznám. A čo s ňou?“ „Za necelý mesiac bude robiť zakázaný večierok kde nebudú dospelý! Ale je tu jeden háčik! Musíš prísť aj s partnerom!“ Určite by som tam chcela ísť ale ja nikoho nemám!“ „Preto ti to hovorím vopred aby si si ho mohla zaobstarať!“ „No neviem. Uvidím. Ale ja už naozaj musím ísť! Ahoj!“ a odišla. Vyšla zo školy a v aute uvidela zamyslenú Lucy. Nastúpila do auta a hneď sa pustila do dlhého rozhovoru plného dohadov a špekulácii. „Neviem Viky či by sme tam mali ísť!“ „Ale prečo nie? Myslím že je najvhodnejší čas si nájsť chalana a užívať si život.“ „A prosím ťa povedz mi s kým by som tam mala preboha ísť?!“ „Pozri! Dnes ideme na ten Natashin večierok tam sa určite niekto nájde.“ Kým nedorazili na tréning celú cestu debatovali s kým by asi na ten „zakázaný“ večierok išli.

II. Kapitola Na pláži

Na tréningu sa Viktória zoznámila s celkom neznámym tenistom. Keďže Viky aj Lucy hrali tenis bol pre nich úplná novinka. Viky nesmierne zaujal. Ani nie svojím vzhľadom ale svojím vystupovaním a jeho inteligenciou ktorá z neho sršala na kilometre. „Ahoj! Volám sa Viktória. A ty?“ „ Thomas. . . boli by sa rozprávali ešte dlho kým by na nich nezareval tréner ktorý bol dnes mimoriadne nervózny. „Thomas, Viktória, dva kilometre po pláži za vaše kecanie na tréningu!“ zareval tréner. Viky vedela čo to znamená- nemôže ísť na tú party. Po tréningu celá nešťastná to oznámila kamarátke. „Lucy, na ten večierok nestihnem prísť! Choď bezomňa!“ „To je škoda. Tak ahoj. Večer ti ešte zavolám.“ Naštartovala auto a odišla. Zostala tam sama s Thomasom. Tréner musel okamžite odísť pretože jeho žena mu ohlásila že bude rodiť, tak sa rýchlo ponáhľal pre ňu aby ju odviezol do nemocnice.  Prikázal im aby si dali určite tie dva kilometer po pláži. Poslúchli. Celú cestu sa rozprávali, rozprávali a rozprávali. Viky si začala uvedomovať že ju veľmi

priťahuje- zmocnil sa jej! Slnko začalo zapadať a oni nemali za sebou ešte ani kilometer v tom sa to stalo! Zamyslená sa potkla o kameň ktorý v piesku ani nebolo vidieť a natiahla si achilovku! „Áááu! Asi som si natiahla achilovku!“ „Ukáž pozriem sa ti na to!“ „Ale opatrne! Strašne to bolí!“ „Neboj sa! Položím ťa na piesok.“ navrhol a opatrne ju zložil na zem, ale s takou jemnosťou ako keby to bol najdrahší a najcennejší drahokam na svete. Ustarosteným pohľadom sa jej pozrel do oči, a Viky sa vtedy ešte viac rozbúšilo srdce. „Kde bývaš?“ opýtal sa. „Vieš ako je ten výbežok do mora asi päť kilometrov odtiaľto? Tak tam bývam. Ten veľký dom.“ „Aha. No jasné že viem kde to je. Ty bývaš v tom obrovskom dome s tým bazénom?“ „ako vieš že máme bazén?“ „No vieš keď sme sem leteli lietadlom nedal sa z výšky prehliadnuť.“ Nevedela prečo ale dotkla sa jeho ruky. Bolo vidieť že ho to trošku zaskočilo. Ale nič viac. Držali sa tam ešte hodnú chvíľu a pozorovali západ slnka. Keď zapadlo Thomas navrhol že ju odvezie domov. Súhlasila. „Počkaj chvíľu. Tu neďaleko mám auto.“ „Dobre ale ponáhľaj sa. Nechcem tu byť dlho sama a ešte k tomu s natiahnutou achilovkou.“ Kývol hlavou a rozbehol sa k autu. Za necelé tri minúty počula zvuk motora. Podišiel k nej zdvihol ju a posadil do auta. Jeho auto bolo úžasné! Viky také v živote nevidela! „Odkiaľ  máš toto super auto?“ musela sa spýtať. „ Z Ameriky. Doviezli mi ho pred nedávnom. Samozrejme lietadlom.“  Thomas nešoféroval tak ako Lucy. Otáčal volant s takou ľahkosťou, a s takým potešením že Viky z neho nemohla spustiť oči. Na oblohe nebolo ani mráčika, jasné hviezdy sa ligotali ako kúsky zlata na drahom saténe. Noc stvorená na romantiku. Zastali pred veľkým honosným domom v ktorom Viky bola doma. Vypol motor a zase sa na ňu zahľadel tými svojímy krásnymi modrými očami, pri ktorých sa Viky zatajoval dych. Nič nepovedal len sa naklonil k nej a pobozkal ju. Bol to krásny dlhý bozk. Vyrušilo ich padnutie skla na zem ktoré sa ozvalo z domu. „Už musím ísť.“ povedala. „Dobre ale dáš mi tvoje telefónne číslo?“ „Jasné.“ Vymenili si čísla, vystúpila z auta a sledovala odchádzajúce auto a s ním chalan snov. Myšlienkach v siedmom nebi sa krivkajúc pobrala do svojej izby, nevnímajúc mamine či slúžkine otázky prečo kríva. Plná zmiešaných pocitov sa zvalila na posteľ a zaspala.

III. Kapitola Prebudenie

Všade bolo ticho. Toto božské ticho narúšal len šum vetra a vĺn plieskajúcich o skaly. Po pláži sa prechádzal zaľúbený pár. Za mesačného splnu sa dali len matne rozoznať ich postavy. Držali sa za ruky a ich chôdza bola veľmi pomalá pretože boli v neustálom objatí.  V tom jeden z dvojice začal ťahať toho druhého do mora až tam nakoniec boli obaja a nežne sa bozkávali... „Viky vstavaj! Už je tu Lucy!“ ozývalo sa zdola. Otvorila oči a obzrela sa po izbe. Bol to len sen. Škoda, pomyslela si a s úsmevom vyšla na balkón. „Ahoj Viky! Prišla som skôr pretože som sa dozvedela že máš niečo s achilovkou!“ kričala zdola Lucy. „Poď hore! Veď máme ešte čas.“ Oznámila kričaním Viky. „O.K.“ O chvíľu sa otvorili dvere Vikinej izby a v nich sa objavila Luciina nedočkavá tvár. „ No tak rozprávaj čo bolo? A čo sa ti stalo s achilovkou? Včera bola strašná nuda na tom „super“ večierku! Tak som odtiaľ odišla čím skôr!“ vychŕlila so seba Lucy na jeden dych. Chvíľu bolo ticho a potom sa Viky začala schuti smiať pretože tá Luciina grimasa za to stála. Mimikami jej      naznačila aby sa pozrela do zrkadla a keď zmetená Lucy tak urobila, vyprskla do ešte väčšieho výbuchu smiechu ako Viky. Ešte sa takto dlho rozprávali a smiali kým nenastal čas pobrať sa do školy.